Sedela v tmavom byte na posteli. V ušiach jej ešte stále znel jej výkrik, ale pomaly sa začínala ukľudňovať. Bola vo svojom byte, ventilátor pod stropom víril vzduch a chladný vetrík vysušuje pot na jej čele. Za oknami sa mihotá vychádzajúce slnko a všedný ruch potlačuje ozveny nočných mor. Je doma, nemôže sa jej nič stať- tu je v bezpečí. Napriek tomu stále cítila podivný nepokoj, ale prečo? Bol to predsa iba sen, alebo nie? Snáď áno.
Pomaly sa postavila a preplávala tichým bytom do kuchyne. Zo stola zobrala krabičku cigariet a vybrala z nej poslednú cigaretu. Pozrela sa na krabičku a pousmiala sa nad varovaním ministerstva zdravia. Sadla si na stoličku a vyložila si nohy na stôl. S potešením si zapálila cigaretu a potiahla si z nej. Dym vdýchla až do pľúc. Ľahostajne sa usmiala a opäť si potiahla z cigarety. Po chvíli zahodila ohorok a odišla z bytu.
Ulica bola prázdna. Silný studený vietor jej bičoval tvár. Kráčala a rukami si objímala hruď v nádeji, že sa aspoň trochu zohreje. Nedarilo sa jej. Naopak. Mala pocit, že jej je ešte chladnejšie. Prešla okolo mladého dievčaťa, ktoré si zapálilo jointa. Musela sa pousmiať. Drogy. Aj ona im podľahla. Ale drogy ju dostali do väzenia. V ňom strávila najhoršie roky svojho krátkeho života. Ale väzenie ju zbavilo citov, úprimnosti. Zocelilo ju. Svet je krutý a my musíme žiť podľa jeho pravidiel. Väzenie ju naučilo vzdorovať akýmkoľvek pravidlám. Kráčala pomaly ďalej až prišla k malému obchodu. Vošla, podišla k regálu zo žuvačkami. Jeden balíček si nenápadne vsunula do vrecka a odišla. S úsmevom si do úst vložila dve žuvačky a zvyšné darovala bezdomovcovi. Ona ich potrebovať nebude. Ráno sa rozhodla. Mala jediný cieľ. Pomaly k nemu kráčala. Život pre ňu stratil význam. Zabila sestru, brala drogy, hazardovala zo svojím životom. Zmlátila policajta. Strávila svoju mladosť vo väzení. V cele s rozmermi 1m2 x 1m 2 . To vás zmení. Vo väzení nakoniec zistíte, že už nemáte dôvod žiť. Bola vrahyňa, drogová dílerka, závisláčka a nakoniec z nej ostala iba troska. Bez citov. Bez srdca.
Podišla k mostu a zahľadela sa na búrlivé vody rieky pod ňou. Ľudia okolo nej bez povšimnutia prechádzali. Usmiala sa. Irónia osudu. Sadla si na zábradlie a otočila sa tvárou k rieke. Jediná možnosť ako ujsť pred osudom. Jediná možnosť ako navždy zmiznúť. Odhodila kabát. Sedela tam iba v roztrhaných rifliach a tričku. Naposledy sa zahľadela na rieku a skočila...
Komentáre